Input:

Právna úprava daňového konania

19.12.2019, , Zdroj: Verlag Dashöfer

7.5.1 Právna úprava daňového konania

JUDr. Mária Malíková, JUDr. Ivan Syrový, PhD.


Jedným z nástrojov, pomocou ktorého je štát oprávnený od daňovníkov vymáhať dane, ktoré upravil osobitnými, hmotnoprávnymi zákonmi, je daňové konanie. Je potrebné poznamenať, že daňové konanie je širší pojem, ako pojem vymáhanie daní. Daňové konanie predstavuje celý postup tak daňovníkov, ako i správcu dane od vzniku daňovej povinnosti až po jej, či už dobrovoľné zaplatenie, alebo vymáhanie a odvod do štátneho rozpočtu. Vymáhaním daní možno nazvať tú časť daňového konania, ktorá vzniká podaním daňového priznania a prípadného nezaplatenia priznanej alebo správcom dane určenej dane. Z tohto dôvodu právny poriadok upravuje inštitút daňového konania, ktoré neupravuje iba prípravné konanie a vyrubovacie konanie, ale zahŕňa i vymáhanie daní.

Daňové konanie predstavuje procesnoprávnu stránku celej sústavy daní a poplatkov, zavedenej jednotlivými zákonmi o daniach od 1. 1. 1993. Je upravená zákonom č. 563/2009 Z. z. o správne daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Platná právna úprava správy daní a poplatkov pozostáva z viacerých všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré možno podľa ich charakteru rozdeliť na dve základné skupiny.

Osobitné zákony – Lex specialis a vzťah k základnému predpisu

Prvú skupinu tvoria osobitné predpisy (tzv. lex specialis), ktoré regulujú jednotlivé druhy daní – zákony o daniach. Svojím charakterom sú to hmotnoprávne predpisy, ktoré upravujú jednotlivé druhy daní– vrátane daní, ktoré bezprostredne súvisia s vlastníctvom, prípadne aj nájmom pozemkov a stavieb, predovšetkým domov, bytov a nebytových priestorov. Keďže vzhľadom na osobitosť daňového konania, nebolo možné jedným právnym predpisom upraviť celé daňové konanie a zahrnúť všetky možné problémy a alternatívy, bolo potrebné konanie o jednotlivých daniach špecifikovať, konkretizovať zahrnutím do hmotnoprávnych predpisov jednotlivých zákonov (napr. daňové konanie o DPH, či konanie o miestnych daniach vykazuje určité odlišnosti, či už pri podávaní daňových priznaní, lehotách, právach a povinnostiach daňových subjektov pri uplatňovaní niektorého zákona o daniach, preto boli tieto otázky, aj keď majú charakter procesnoprávneho predpisu, upravené v hmotnoprávnych predpisoch, t.j. v zákone o dani z príjmov, zákone o DPH, či zákone o miestnych daniach). Takéto ustanovenia majú prednosť pred ustanoveniami zákona o správe daní. Osobitnými, hmotnoprávnymi zákonmi sú:

  • zákon č.595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov,

  • zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,

  • zákon č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov,

  • zákon č. 530/2011 Z. z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov v znení neskorších predpisov,

  • zákon č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov,

  • zákon č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov,

  • zákon č 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, ktorý upravuje:

  • daň z nehnuteľností,

  • daň za psa,

  • daň za užívanie verejného priestranstva,

  • daň za ubytovanie,

  • daň za predajné automaty,

  • daň za nevýherné hracie prístroje,

  • daň za vjazd a zotrvanie motorového vozidla v historickej časti mesta,

  • daň za jadrové zariadenie,

  • miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.

  • zákon č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov,

  • zákon č. 361/2014 Z. z. o dani z motorových vozidiel a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

  • zákon č. 213/2018 Z. z. o dani z poistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

K tejto skupine predpisov patril aj zákon č. 554/2003 Z. z. o dani z prevodu a prechodu nehnuteľností v znení neskorších právnych predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2004 a platí doposiaľ, ale podľa § 18 cit. zákona „ ustanovenia tohto zákona sa uplatnia, ak daňová povinnosť vznikne do konca roku 2004”.

Z toho vyplýva, že:

  • ak vznikla daňovníkovi daňová povinnosť do 31. 12. 2004, je daňovník povinný postupovať podľa tohto zákona (napr. ak daňovník predal v roku 2004 nehnuteľnosť, bol povinný zaplatiť daň z prevodu a prechodu nehnuteľnosti a táto jeho povinnosť trvá za predpokladu, že daňovú povinnosť nesplnil),

  • ak daňovník vykonal právne úkony, ktoré boli predmetnom dane z prevodu a prechodu nehnuteľností po 1. 1. 2005, tento zákon sa na tieto úkony už nevzťahuje a daňovník daň neplatí.

Zákon č. 104/2004 Z. z. a zákon č. 107/2004 Z. z. boli zrušené a bol vydaný jeden všeobecný zákon obsahujúci zdaňovanie alkoholu a to zákon č. 530/2011 Z. z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov.

Druhú skupinu predstavuje právny predpis, ktorý upravuje správu daní vykonávanú správcami dane, jednak štátnymi orgánmi – daňovými úradmi, jednak článkami územnej samosprávy – obcami alebo vyššími územnými celkami(podľa toho, či výnosy dane sú príjmom štátneho rozpočtu alebo obce alebo samosprávneho kraja). Ide o všeobecný procesnoprávny predpis, ktorým je zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.. Od roku 2010 bol celkom 41 krát novelizovaný, naposledy zákonom číslo 369/2019 Z. z. s dátumom účinnosti od 01. 01. 2021. Uplatňovaním tohto zákona správcovia daní zabezpečujú dosahovanie účelu zákonov, ktorými sú upravené jednotlivé druhy daní – napr. zákon o dani z príjmov, zákon o dani z nehnuteľnosti, zákon o miestnych daniach a pod. Upravuje všeobecné, ale i spoločné pravidlá postupu správcov jednotlivých daní pri príprave, výkone, uskutočňovaní aktov daňového konania, vrátane vymáhania daní a taktiež pravidlá postupu pri výkone daňovej kontroly. V tomto zmysle zabezpečuje ochranu verejného záujmu na riadnom platení daní a zároveň je aj zárukou ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.

Zákon o správe daní

Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – je základným právnym predpisom, ktorý upravuje daňové konanie. Ak však niektoré procesnoprávne otázky spojené so správou daní upravuje niektorý hmotno-právny predpis, napr. zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len „zákon o miestnych daniach”), alebo zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov , úprava daňového konania uvedená v týchto hmotnoprávnych predpisoch má prednosť pred úpravou uvedenou v zákone o správe daní a poplatkov. Tento postup je záväzný tak pre správcu dane, ako aj pre daňový subjekt. V prípade ak táto skutočnosť nie je ustanovená v spoločných ustanoveniach, aplikuje sa interpretačné pravidlo lex specialis derogat legi generali, tzn. zákon špeciálny deroguje (zrušuje) všeobecnejší zákon. Zrušovaním sa má na mysli prednostná aplikácia ustanovenia špeciálneho zákona pred všeobecným zákonom.

Zákonom o správe daní sa zdokonalila ochrana práv daňových subjektov a zároveň sa správcom jednotlivých daní poskytol návod účinnejšieho postupu pri rozhodovaní, čo prispieva k zabezpečeniu platenia daní včas a v správnej výške. Zároveň dáva možnosť využiť dostupné prostriedky na vymáhanie daní, ak daňové subjekty nesplnia svoju zákonnú povinnosť dobrovoľne.

Zákon o správe daní je – v porovnaní so správnym poriadkom (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní) – ďalším zákonom, ktorý uceleným spôsobom upravuje konanie pred orgánmi štátnej správy a územnej samosprávy. Jeho osobitosťou je, že upravuje konanie vo veciach daní a poplatkov. Na daňové konanie sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, t.j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov.

Zákon o správe daní upravuje v osobitných samostatných častiach:

  • základné a všeobecné ustanovenia (§ 1 – § 35),

  • činnosti správcu dane (§ 36 – § 54),

  • platenie dane (§ 55 – § 57),

  • daňové konanie (§ 58 – § 153),

  • zodpovednosť za porušenie povinností (§ 154 – § 157 ),

  • osobitné ustanovenia pre konkurz a reštrukturalizáciu (§ 158 – § 159),

  • spoločné, splnomocňovacie, prechodné a záverečné ustanovenia (§ 160 – § 167).

Zákon upravuje správu daní, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu alebo rozpočtu obce. Pred 01. 01. 2015 bola daň z motorových vozidiel príjmom vyšších územných celkov no zákonom č. 361/2014 Z. z. sa stala daň z motorových vozidiel príjmom štátu.. Podľa zákona o správe daní sa postupuje, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Uvedené ustanovenie zvýrazňuje, že postup podľa hmotnoprávnych daňových zákonov má prednosť pred zákonom o správe daní a poplatkov. V prípade, že hmotnoprávne daňové zákony upravujú konanie, resp. práva a povinnosti daňových subjektov odlišným spôsobom ako zákon o správe daní a poplatkov, bude sa v konaní postupovať podľa príslušných hmotnoprávnych daňových zákonov. Orgánmi štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva sú ministerstvo financií, finančné riaditeľstvo, daňové úrady a colný úrady, ktoré sú preddavkovými organizáciami zapojenými na rozpočet finančného riaditeľstva a Kriminálny úrad finančnej správy, ktorý je preddavkovou organizáciou zapojenou na rozpočet finančného riaditeľstva. Finančné riaditeľstvo, daňové úrady, colné úrady a Kriminálny úrad finančnej správy sú orgánmi finančnej správy a tvoria finančnú správu. Finančné riaditeľstvo so sídlom v Banskej Bystrici riadi a kontroluje daňové úrady, vypracúva koncepciu rozvoja finančnej správy v súlade so stratégiou rozvoja finančnej správy a ostatné kompetencie v zmysle ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe. Daňové úrady sa zriaďujú pre územný obvod kraja. Vykonávajú správu daní, v rámci ktorej najmä evidujú a registrujú daňové subjekty, evidujú daňové príjmy, vymáhajú daňové nedoplatky, vykonávajú daňové kontroly u daňových subjektov, rozhodujú v daňovom konaní, v správnom konaní.

Správca dane

Správcom dane je daňový úrad, colný úrad a obec..

Daňový úrad

Daňový úrad ako správca dane – jeho postavenie, právomoc, kompetencia je upravená zákonom č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe. Daňový úrad vykonáva správu daní okrem prípadov, kedy osobitným zákonom je upravené inak. Je správcom dane z príjmov aj dane z pridanej hodnoty. Je oprávnený vykonávať kontroly, ukladať sankcie, kontrolovať správnosť výpočtu a zaplatenia daní, vyrubovať dane, vymáhať dane, atď. Príjem z týchto daní je súčasťou štátneho rozpočtu.

Obec

Obec je správcom dane podľa osobitných zákonov – je ním zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, ktorý zákon zahŕňa daň z nehnuteľnosti, za psa, za užívanie verejného priestranstva, za ubytovanie, za predajné automaty, za nevýherné hracie prístroje, za vjazd a zotrvanie motorového vozidla v historickej časti mesta, za jadrové zariadenie, za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Príjem z týchto daní je súčasťou rozpočtu obce.

Colný úrad

Colný úrad je správcom dane podľa osobitných zákonov, a to podľa zákona o spotrebnej dani z alkoholických nápojov, spotrebnej dani z tabakových výrobkov a spotrebnej dani z minerálneho oleja. V týchto osobitných hmotnoprávnych zákonoch sú upravené práva a povinnosti daňových subjektov, osobitne je upravený vznik daňovej povinnosti, daňová povinnosť, podávanie daňových priznaní, lehoty, postup pri vyberaní a vymáhaní daní.

Miestna príslušnosť

Miestna príslušnosť správcu dane sa riadi u právnickej osoby jej sídlom, u fyzickej osoby jej trvalým pobytom, inak miestom, kde sa obvykle zdržuje. Určenie miestnej príslušnosti pre správu daní všetkých daňových subjektov (fyzické a právnické osoby, tuzemci, cudzinci) je vymedzená taxatívne. Miestna príslušnosť fyzickej osoby je určená jej trvalým pobytom a závisí od hlásenia a evidencie pobytu občana na miestnom úrade alebo polícii alebo miestom, kde sa obvykle zdržiava. Dĺžka pobytu na daňové účely je vymedzená tak, že fyzická osoba sa na území našej republiky v príslušnom kalendárnom roku zdržiava 183 dní, v takom prípade sa daňovník (fyzická osoba) posudzuje ako tuzemec, teda nie ako cudzinec. Ak fyzická osoba nemá na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, ani sa tu obvykle nezdržuje, je miestne príslušný Daňový úrad Bratislava. Pokiaľ ide o právnické osoby, príslušnosť je určená jej sídlom alebo miestom jej podnikania, ktoré je uvedené v obchodnom registri. Na určenie miestnej príslušnosti pri dani z nehnuteľnosti vyrubovanej na zdaňovacie obdobie je rozhodujúci sa v k prvému dňu zdaňovacieho obdobia, t.j. k 1. 1. kalendárneho roka. Ak vzniknú pochybnosti o určení miestnej príslušnosti medzi daňovými úradmi alebo ak vzniknú pochybnosti o určení miestnej príslušnosti medzi colnými úradmi rozhoduje o miestnej príslušnosti finančné riaditeľstvo.

Účastníci daňového konania

Účastníkmi daňového konania sú daňové subjekty, ktorými sú:

  • daňovník – osoba, ktorej príjmy(podľa zákona o dani z príjmov, či už zo závislej činnosti, z podnikateľskej činnosti, alebo z iných – kapitálových, jednorazových príjmov), majetok(ak je vlastníkom nehnuteľností, je povinný platiť daň z nehnuteľností) alebo činnosti (vykonávané na základe živnostenského oprávnenia u fyzickej osoby, resp. vykonávané ako právnická osoba) priamo podliehajú dani,

  • platiteľ dane – osoba, ktorá odvádza správcovi dane daň vybranú od daňovníka alebo zrazenú daňovníkovi a majetkovo za ňu zodpovedá; daňovník a platiteľ dane nemusia byť vždy osoby totožné. Napríklad pri dani z príjmov zo závislej činnosti alebo pri dani vyberanej zrážkou je daňovníkom fyzická osoba, ktorej príjmy podliehajúce dani, avšak tieto odvádza a za ich správnosť majetkovo zodpovedá niekto iný (napr. zamestnávateľ). Platiteľom dane je teda osoba, ktorá odvádza správcovi dane daň vybratú alebo zrazenú daňovníkovi,

  • daňový dlžník – osoba, ktorá nezaplatila daň načas a v správnej výške. Osoba daňového dlžníka je samostatne definovaná v jednotlivých osobitných hmotnoprávnych predpisoch,

  • poplatník – osoba, ktorá má povinnosť platiť na základe všeobecne záväzných predpisov obce určené poplatky (podľa zákona o miestnych daniach, napr. poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, resp. iné poplatky stanovené všeobecne záväzným nariadením obce),

  • právny nástupca fyzickej, či právnickej osoby,

  • iná osoba ak jej osobitný zákon upravujúci dane (zákon o dani z pridanej hodnoty) ukladá povinnosti alebo priznáva práva.

Okrem týchto osôb účastníkmi daňového konania sú aj tretie osoby, ak ich správca dane na daňové konanie prizve a potom majú tieto osoby postavenie účastníka konania. Sú nimi svedkovia, osoby, ktoré majú listiny a iné veci potrebné v daňovom konaní, znalci, audítori, tlmočníci, ručitelia, poddlžníci a platitelia pôsobiaci v rámci zabezpečovacieho a vymáhacieho konania, správcovia konkurznej podstaty, osobitní správcovia, zástupcovia správcu alebo vyrovnávací správcovia, štátne orgány a obce, ďalšie osoby, ktoré majú povinnosť súčinnosti v daňovom konaní v rozsahu a spôsobom ustanoveným týmto zákonom. Tretie osoby majú práva a povinnosti účastníkov konania, ak tak ustanovuje tento zákon.

Zákonný zástupca

Zastupovanie účastníka daňového konania – fyzickej osoby.

Každý účastník daňového konania môže konať v takom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti, t.j. má spôsobilosť na právne úkony. Touto spôsobilosťou rozumieme u fyzickej osoby vlastným konaním (vlastnými úkonmi), ktoré je v súlade s právnymi normami, zakladať, meniť, rušiť právne vzťahy, t.j. nadobúdať, meniť alebo strácať subjektívne práva a povinnosti. Ide o spôsobilosť konať s právnymi dôsledkami. Spôsobilosť na právne úkony predpokladá dosiahnutie právne relevantného stupňa intelektuálnej a vôľovej vyspelosti osoby, ktorá má právny úkon urobiť. Spôsobilosť na právne úkony sa v plnom rozsahu nadobúda dosiahnutím plnoletosti, t.j. dovŕšením 18. roku veku. Pred dosiahnutím tohto veku sa plnoletosť nadobúda len uzavretím manželstva (od 16. roku veku). Na rozdiel od právnej subjektivity (ktorá je nemenná, trvá od narodenia až do smrti fyzickej osoby, nie je ničím obmedzená a ktorou disponuje aj maloleté dieťa, resp. osoba s duševným postihnutím), môže byť spôsobilosť na právne úkony obmedzená. Fyzickú osobu môže obmedziť spôsobilosti na právne úkony iba súd. Dôvodom na obmedzení spôsobilosti je skutočnosť, že osoba trpí duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodného charakteru a v dôsledku toho nie je schopná robiť žiadne právne úkony. Ak by takáto fyzická osoba, ktorá je pozbavená spôsobilosti na právne úkony, urobila právny úkon, tento by bol absolútne neplatným právnym úkonom. Za predpokladu, že osoba v dôsledku duševnej poruchy, ktorá nie je len prechodná, je schopná robiť niektoré právne úkony, môže súd rozhodnúť o obmedzení spôsobilosti na právne úkony, pričom musí uviesť rozsah tohto obmedzenia, t.j. ktoré úkony osoba s obmedzenou spôsobilosťou môže vykonávať a ktoré nesmie.

Súd pri rozhodovaní či už o pozbavení spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony, alebo o obmedzení tejto spôsobilosti, musí vždy takejto osobe určiť opatrovníka. Úlohou ustanoveného opatrovníka je zastupovať osobu pozbavenú spôsobilosti na právne úkony v konaniach s orgánmi štátnej správy, verejnej správy a samosprávy, prípadne aj súdmi, pričom tieto orgány s opatrovníkom konajú namiesto fyzickej osoby. V tomto prípade hovoríme o zákonnom zástupcovi. Za zákonného zástupcu sa tiež považuje rodič maloletého dieťaťa, ktorý chráni jeho záujmy, keďže dieťa nedovŕšilo 18. rok svojho veku, nenadobudlo spôsobilosť na právne úkony a nemôže vystupovať v konaniach vo svojom mene.

Aj v daňovom konaní sa môže stať, že osoba, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony (maloletá, resp. jej bola odňatá súdom, alebo obmedzenú na úkony súvisiace s daňovým konaním), je daňovníkom. Môže napr. vlastniť nehnuteľnosť, mať príjmy z majetkových práv a pod. a z toho vyplývajúcu daňovú povinnosť. V tomto prípade táto fyzická osoba musí byť v daňovom konaní zastúpená zákonným zástupcom, ktorým je rodič, resp. opatrovník určený súdom. Na zastupovanie zákonný zástupca už nemusí mať žiadne ďalšie osobitné splnomocnenie, v daňovom konaní sa preukáže dokladom preukazujúcim, že je zákonným zástupcom, resp. rozhodnutím súdu o ustanovení za opatrovníka. Následne správca dane s ním koná namiesto fyzickej osoby, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony. V prípade, ak opatrovník z akéhokoľvek dôvodu nie je súdom ustanovený, môže správca dane ustanoviť fyzickej osobe, ktorá nemôže v daňovom konaní vystupovať samostatne, zástupcu. Proti rozhodnutiu o ustanovení zástupcu je možné podať odvolanie. Správca dane môže ustanoviť zástupcu aj tomu, koho pobyt nie je známy alebo komu sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v zahraničí, ako aj tomu, kto nemôže v daňovom konaní vystupovať osobne najmä z dôvodu väzby, výkonu trestu odňatia slobody, dlhodobého pobytu v zahraničí a dlhodobej chorobe, a ktorý si nezvolil žiadneho zástupcu. Zástupca, ktorého správca dane mieni ustanoviť fyzickej osobe, musí so zastupovaním vysloviť súhlas.

Plnomocenstvo

Na druhej strane aj zákon o správe daní uznáva zastupovanie daňového subjektu na základe plnomocenstva. V daňovom konaní sa daňový subjekt, jeho zákonný zástupca alebo opatrovník, môže dať zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí, a ktorému udelí plnomocenstvo na konanie. Zástupcom, môže byť iba fyzická osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony. Plnomocenstvo musí osoba, ktorá sa chce dať zastúpiť (zastupovaná osoba) výlučne písomne udeliť osobe, ktorá ju má zastupovať (zástupca). Plnomocenstvo môže zastupovaná osoba udeliť aj ústne do zápisnice spísanej správcom dane. Ide o právny úkon, ktorý musí spĺňať pre svoju platnosť podstatné náležitosti. V písomnom splnomocnení musia byť tak zastupovaná osoba,

 

 Váš názor
Čo by ste zmenili na tomto portáli?
 Úspešne odoslané
Input: